Kuchynské hodiny idú o štyri minúty napred

Každá domácnosť má hodiny, ktoré idú zámerne zle. O drobných lžiach, ktoré si nahovárame o čase, a o tom, prečo fungujú.

Od Ilse Marrow · 1 minúta · Prečítať na webe

Hodiny v mojej kuchyni idú o štyri minúty napred. Viem to, vie to každý, kto u mňa niekedy býval, a predsa si každé ráno robia svoju prácu: pozriem sa na ne, vidím, že meškám, ponáhľam sa — a prídem načas. Hodiny, o ktorých každý vie, že ukazujú nesprávny čas, by mali byť nanič. Tie moje sú najužitočnejšou vecou v miestnosti.

Lož, ktorá funguje

Popýtala som sa a takmer každý, koho poznám, má podobné hodiny. Moja sestra má v aute hodiny nastavené o sedem minút napred. Kolegyňa má doma všetky hodiny posunuté o desať minút dopredu, okrem tých v spálni, ktoré ukazujú správny čas, „aby som mohla spať“. Pekár na ulici za tržnicou má nad pecou hodiny, ktoré idú o tri minúty napred, a tak je to už tridsať rokov, hoci mi nevedel povedať prečo.¹

Zaujíma ma, že tá lož funguje ešte dlho po tom, čo ju človek odhalí. Človek by si myslel, že keď viem, že hodiny idú o štyri minúty napred, stačí tieto štyri minúty odpočítať a môžem byť pokojná. Ale nie je to tak. Odpočítavanie si vyžaduje námahu a v prvých ranných minútach mi žiadna nazvyš nezostáva. Hodiny idú rýchlejšie než moje počítanie, a tak vyhrajú.

Hodiny, s ktorými sa možno hádať

Myslím, že v tom pôsobí ešte čosi iné. Hodiny, ktoré ukazujú presný čas, sú autoritou: nedá sa im nič povedať. Hodiny, ktoré sa trochu mýlia, sú spoločníkom. Majú svoju povahu. Možno sa s nimi hádať, hundrať na ne, odpustiť im. Patria k domácnosti spôsobom, akým čas v telefóne — presný na sekundu a pre všetkých rovnaký — nikdy patriť nebude.

Od verejných hodín sa očakáva, že budú ukazovať správny čas, a tak to má byť. Bez nich by trajekt nebol ničím. Ale hodiny, ktoré máme doma, môžu byť naše, a keďže sú naše, môžu sa mýliť po svojom.

Rozmýšľala som, že si tie svoje nastavím správne. Rozhodla som sa, že to neurobím. Do konca života by som meškala o štyri minúty.